reklama

Predstavme si...

Občas si prestavujem všeličo, všeličo nepodstatné. Občas, keď uvažujem. Občas keď je čas, občas teda sem tam.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Teda, aby ste si nemysleli, že vetu dokážem začať len so slovom občas, začnem inak. Použijem slovo niekedy, ako zámenu. Takže, niekedy, dám aj presnú informáciu, takže už nie niekedy a ani občas, ale nedávno, keď som kráčala jednou ulicou z tých ,,mnohých“ čo naša dedina má, (nie, nie je v tom nič ironické, len jednoducho také úvodzovkové konštatovanie)a popri tom ako som zdvorilo zdravila známych aj menej známych ľudí, som si predstavovala rôzne situácie. Tak napríklad: Predstavila som si, nie radšej to napíšem takto....možno to vyznie lepšie..takže: Predstavme si, že neexistujú slová. A my všetci by sme sa museli dorozumievať len očami,  alebo, žeby neexitovali topánky...boli by sme ako hobiti z Tolkienovej Stredozeme. Páčila sa mi predstava ísť bosá. No, v reále by to bolo asi dosť problémové. Hlavne v zime, alebo veď aj v lete, po takom rozpálenom asfalte, ale v tej chvíli som to tak nebrala. Jednoducho sa mi to páčilo. Alebo si predstavme, že neexistujú domy. Hmm, to by neboli asi ulice a kade by som v tú chvíľu kráčala? Tak nič, to si neprestavujme, aj keď spať pod holým nebom, to sa mi tiež páčilo....asi tiež nereálne celoročné bývanie. Ok, tak nič, a čo tak, žeby neexistovalo zlo, tak som nad tým uvažovala, a na nič som neprišla, pretože to bolo na chvíľu, keď som mala chuť myslieť jednoducho, proste zložité. Počas cesty ulicou som stretla kamaráta a ten sa ma spýtal ako sa mám. Rozmýšľala som či ho to úprimne zaujíma, alebo mu len tak mám univerzálne odpovedať. Neprišla som na to, možno preto, lebo mal na očiach slnečné okuliare a tak mi jeho oči nič nemohli povedať. Odpovedala som preto úprimne, pretože sa mi proste chcelo. A či ho to koniec koncov zaujíma, alebo nie je jeho vec. Mala som sa fajn. A tu som zistila, že asi ho to nezaujímalo, lebo som chcela aj povedať prečo fajn, ale skočil mi do reči, že kam idem. Hovorím, že domov. A že kde som bola. Hovorím, v obchode. Nebola som tam, ale mala som pocit, že aj tak ma nevníma. Tak bolo jedno čo poviem. Už sa mi úprimne odpovedať nechcelo. Hotový výsluch, ale nie, nebolo to až také zlé. Zopár slušných otázok som sa aj ja spýtala. Dostala som len strohé odpovede. Napadlo mi, že prečo sa dal vlastne so mnou do reči. Asi to bude len tým, že sme sa nejako náhodne stretli, a nechcel byť nezdvorilý, hm,,takto bol zase apatický, až sa mi zadalo, že som mu ľahostajná. Nečudujem sa, neboli sme až taký kamaráti. A zrazu som stála pred domom. Rozlúčili sme sa on pokračoval svojou cestou a ja som išla dnu. Aj ja som asi pôsobila tak nezúčastnene. A tu som si spomenula na tie svoje predstavy a znovu som si predstavila, že keby neexistovala ľahostajnosť. Tak teda ešte raz: Predstavme si, že neexistuje ľahostajnosť. Viete, si to predstaviť? Vidíte ako sa tie predstavy črtajú vo vašej mysle? Ako sa vám mnohé situácie zdajú bez tej ľahostajnosti iné. Viac farebné? Až priveľmi sladké?! Niekto a nič nie je nikomu ľahostajné. Všetko všetkých zaujíma. Tak viete si to predstaviť? Lebo ja nie.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

A keby som si to aj predstavila...je to príliš šialené. Áno, ja viem,,všetky tieto moje predstavy boli príliš šialené, ale pritom mi pripadajú také obyčajné...no ale čo...ved sú to len predstavy a tie zostanú len predstavami.

Lucia Jančeková

Lucia Jančeková

Bloger 
  • Počet článkov:  11
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Možno som len jeden človek z mnohých... Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu