Lucia Jančeková
Záchrana miestnosti plnej príbehov
Je doobeda. Utorok. Pripravovala som svoje vlastné knihy, ktoré by som mohla venovať knižnici. A tu mi skrsla myšlienka, čo mi to vlastne napadlo?
Je doobeda. Utorok. Pripravovala som svoje vlastné knihy, ktoré by som mohla venovať knižnici. A tu mi skrsla myšlienka, čo mi to vlastne napadlo?
Nie som ktovie aký filozof a už vonkoncom si nemyslím, že som rebel, ktorý by dokázal čosi zmeniť. A tu sa mi naskytá otázka prečo vlastne? Priznám sa, že ešte ráno som však verila v to, že dokážem. Aspoň čosi.
Zase som sa ocitla v tom „raji“ nákupov. Takmer ma zviedlo to pokušenie kúpiť si nové topánky, ktoré boli tak lacné! No vyrobené z Číny mnohokrát. A to nebudem radšej sa rozpisovať o tom, čo všetko sa skrýva za tým slovom lacné, vieme si to ale predstaviť.
Nedávno, teda možno to je už aj dávnejšie u nás doma zazvonil telefón. Pevná linka. Zodvihla som telefón ja. Lebo nikto iný v tej chvíli sa u nás veľmi nesnažil dobehnúť k nemu na čas. To tak u nás býva. Ani mne sa nechcelo. No predsa som dobehla asi po 10 neutíchajúcom zazvonení.
Občas si prestavujem všeličo, všeličo nepodstatné. Občas, keď uvažujem. Občas keď je čas, občas teda sem tam.
Minule som len tak sedela na tráve snažila sa nemyslieť na okolitý svet a uvažovala, zatiaľ čo mi slnko pálilo na tvár.
Asi pre každého je symbolom Slovenska Kriváň. Vysoké Tatry sa ním môžu hrdo pýšiť, zo švárnych Tatranských končiarov nás privítal ako prvý. Nedokázali sme sa odtrhnúť oči od toľkej krásy.
Toto som písala počas nudnej prednášky, teda so všetkou úctou pan profesor, ale ta prednáška vam ozaj nevyšla...stáva sa